16. októbra 1825 sa v obci Sučany do rodiny Langsfeldovcov narodil prvorodený syn Juraj. Šťastní rodičia si vtedy neboli ani len pomysleli, že z malého Ďurka sa stane hrdina a martýr revolúcie v rokoch 1948/49. Rodičia z neho chceli mať kňaza, študoval preto na evanjelickom lýceu v Kežmarku a následne na evanjelickom kolégiu v Prešove, no pre skromnejšie pomery v rodine nemohol dokončiť štúdiá. Pôsobil teda ako učiteľ.

Počas revolúcie zahorel pre národnobuditeľskú prácu. Stal sa prívržencom štúrovského hnutia a stal sa tiež členom dobrovoľníckeho ozbrojeného zboru. 17. januára roku 1849 už stál pred ľuďmi po boku Ľudovíta Štúra a presviedčal svojich krajanov o správnosti boja za svoj národ. Len vďaka jeho horlivosti a absolútnemu nasadeniu vstúpilo vtedy do zboru ďalších päťdesiat mužov zo Sučian a sedemdesiat z Turian. Ďurko získal v zbore hodnosť poručíka. Svojim velením a úspešnými bojmi si počas revolúcie získal veľké uznanie.

Po rozpustení jeho jednotky sa Ďurko najskôr skrýval v horách Malej Fatry, neskôr v šope svojho strýka, ktorý ho však zradil za odmenu 300 zlatých. Ďurka Langsfelda spolu s ďalšími aktívnymi účastníkmi povstania v okovách odvliekli do Kremnice a postavili pred vojenský súd. Žaloba znela: „Búril slovenský ľud, volal ho do zbrane a i sám so zbraňou v ruke povstal proti zemským pánom, proti Maďarom, zákonom i krajine Uhorskej.“

Do dnešných dní znejú Ďurkove nezabudnuteľné slová pred súdom:

Týmito slovami odmietol milosť ponúknutú za zrieknutie sa revolučných ideálov a potvrdil vernosť slovenskému národu. Bol odsúdený na trest smrti obesením, popravený pred svojimi spolubojovníkmi a obyvateľmi Kremnice 22. júna 1849. Mal vtedy len 23 rokov, bojovníkom a presvedčeným vlastencom ostal až do posledného výdychu.