Vlna revolúcií, ktoré vypukli v Európe v roku 1848, bola dôsledkom katastrofálneho postavenia pracujúcich vrstiev obyvateľstva, neúrody, ktorá zachvátila Európu v dvoch predchádzajúcich rokoch a nakoniec aj krízy v obchodno-priemyselnej a finančnej oblasti. Tieto udalosti mali rozhodujúci význam aj pre slovenské národné hnutie, ktoré sa po dlhých rokoch prebralo z apatie.

Slovenská inteligencia sa viac nedokázala pozerať na biedny stav slovenského národa a pustila sa do boja za slovenskú otázku zbraňou i perom. Už počas augusta 1848 sa vo Viedni začal formovať zbor dobrovoľníkov, ktorý tvoril jadro povstaleckých ozbrojených síl pripravených na ozbrojené vystúpenie Slovákov. Organizátori vďaka dobrým vzťahom naverbovali dobrovoľníkov z radov českého a moravského študentstva, najmä spomedzi bývalých účastníkov bojov na pražských barikádach. Títo dobrovoľníci tvorili najhodnotnejšiu a najspoľahlivejšiu zložku zboru. Okrem nich boli v zbore aj verbovanci z juhoslovanských zemí – Srbi a Chorváti, a dobrovoľníci z radov slovenského obyvateľstva, hlavne študenti a národovci, ktorí prišli z podjavorinského kraja za Hurbanom. Medzi účastníkmi výpravy boli aj Poliaci a relatívne veľký počet viedenských Nemcov. Srbi a Chorváti okrem vojenskej pomoci poskytli aj dodatočnú finančnú pomoc.

16. septembra 1848 sa aj pod vedením Ľudovíta Štúra, Jozefa Miloslava Hurbana a Michala Miloslava Hodžu formálne utvoril najvyšší národný revolučný a vojenský orgán slovenského národného hnutia – Slovenská národná rada. Na tomto zhromaždení sa zúčastnilo aj približne 200 Slovákov pripravených postaviť sa proti maďarskej nadvláde. Pod krídlami Slovenskej národnej rady sa v rámci revolúcie 1848/49 organizovalo Slovenské povstanie, alebo inak aj slovenské dobrovoľnícke výpravy. Dňa 17. septembra opustili Viedeň tri stovky mužov pripravených bojovať za svoj národ. K dobrovoľníkom sa pridávali aj miestni obyvatelia, čím sa zbor rýchlo rozrástol na niekoľko tisíc mužov, pričom mnohí z nich boli vyzbrojení len kosami, cepmi či sekerami.

V Myjave na verejnom zhromaždení 19. septembra 1848 Slovenská národná rada vypovedala poslušnosť maďarskej vláde a jej miestnym vrchnostiam. Ľudovít Štúr vyhlásil samostatnosť Slovenska v rámci Uhorska a vyzval slovenský ľud na celonárodné povstanie.

Toto povstanie však, bohužiaľ, bolo neúspešné a po porážke z 28. septembra sa dobrovoľnícke vojsko rýchlo rozpadlo. Uhorská vláda vodcov povstania (na ktorých bol už od mája vydaný zatykač) vyhlásila za vlastizradcov a 17. októbra ich pozbavila uhorského štátneho občianstva. Povstalcov postavili pred súd, pričom bolo vydaných šesť hrdelných rozsudkov. Slovenská národná rada tak po potlačení revolúcie na jeseň 1849 zanikla.

Slovenská národná rada nevznikla v honosnom paláci, ale v jednej z miestností nenápadného hotela vo Viedni. Nezrodila sa z iniciatívy aristokracie a iných elít ovládajúcich spoločnosť a politiku, ale z iniciatívy vzdelancov motivovaných oveľa viac ideálmi ako osobnou ambíciou po moci. Táto SNR mala podstatne viac cieľov ako dosiahnutých výsledkov a úspechov. Tak v čase svojho krátkeho pôsobenia, ako aj po celé desaťročia, ju domáci i cudzí neraz spochybňovali, zosmiešňovali a považovali za málo dôležitú. A predsa. SNR sa zakotvila v pamäti slovenskej vlasteneckej spoločnosti natoľko pevne, že tá ju vnímala nielen ako symbol národnopolitickej zvrchovanosti Slovákov, ale aj ako orgán, ktorý by mal prirodzene existovať ako dôležitý nástroj dosahovania ich politických cieľov. Hoci nie vždy dôrazne a hlasno, ale trvale uchovávaný obraz Národnej rady pomáhal udržiavať kontinuitu slovenského politického vývoja a politických programov i nachádzať argumenty v prospech národnej a občianskej emancipácie Slovákov.