Narodil sa 1. augusta 1905 v Trstenej na Orave. V skorom detstve stratil matku a následne získal krutú macochu, ktorá pre neho ani pre jeho súrodencov nemala pekného slova ani pohladenia. Smutné detstvo tak poznačilo celý jeho život – ako sám uvádza vo svojej autobiografii: „Od malička nemal som lásky, vyznávam sa z tragiky svojej ako z hriechov. Druhé deti sa bavili, ja som vyhľadával samotu… a na svet som zanevrel. Býval som nevrlý. Potom som upadal do vnútornej tesknoty, pociťoval som ku všetkému ukrutné vzdory… Nenávidel som deti, s ktorými sa mamy mazlili. Nemohol som sa dívať na deti, ktorým všetko povoľujú, ja som ničoho nemal…“ Už ako malému chlapcovi mu tak neostávalo iné, len pred trápeniami skutočného sveta utekať do sveta fantázie. Žil vo svete snov a predstáv, náhradu za šedý život bez lásky hľadal vo vybájenom svete detskej predstavivosti: „Ja som sa hrával so svojimi vidinami, ja som videl cez svoje sny.“

Po všetkých strastiach reálneho života začal svoj zrak upierať na iný svet – svet viery: „Myslel som si: Boh potrebuje básnika, modlil som sa žalmy. Kňazom som chcel byť, ktorý žije poéziou.“ Spolu s bratom odišiel do trnavskej františkánskej rehole, následne vyštudoval teológiu v Žiline. Za kňaza bol vysvätený v roku 1929. Ako dôstojník duchovnej služby sa zúčastnil na východnom fronte. Po vojne vycítil, že nový režim mu nedovolí ďalej slobodne tvoriť a rozhodol sa preto emigrovať – najskôr pôsobil dva roky v Rakúsku a Taliansku a v roku 1947 sa usadil v Argentíne. Bol duchovným slovenských emigrantov vo františkánskom kostole v Buenos Aires, potom niekoľko rokov v kláštore poľských františkánov a od roku 1965 vo františkánskom kostole sv. Rodiny v Pittsburghu, kde 7. apríla 1986 aj zomrel. Nesplnil sa mu sen byť pochovaný na Slovensku. Jeho priatelia (prof. Viliam Kona) však aspoň posypali Dilongovu rakvu zemou z Národného cintorína v Turčianskom Svätom Martine so slovami: „Keď nemožno Dilonga uložiť do rodnej zeme, rodná zem si ho prišla objať na prahu večnosti.“

Rudolf Dilong dostal od literárnych kritikov mnoho prívlastkov – básnik búrlivák, básnik, ktorý držal v jednej ruke meč a v druhej pero, aby rúbal mečom a písal perom, básnik stratenej slovenskej slobody, básnik uštipnutý slobodou, Boží básnik, knieža básnikov, utajený mních… Každý z nich nám približuje a vystihuje povahu a tvorbu Rudolfa Dilonga. Patrí medzi najpozoruhodnejších, najvšestrannejších a najplodnejších slovenských spisovateľov minulého storočia, pretože vydal vyše stovky kníh pôvodnej poézie, prozaických a dramatických textov, náboženských, reflexívnych i lyrických meditácií a spomienok.

Napriek tomu, že žil v exile, jeho duša bola stále úzko spätá s domovom – s oravským krajom, jej prírodou a ľudom. Vo svojej tvorbe sa v spomienkach vracal na toto miesto, oslavoval ho a vyjadroval hrdosť, že je Slovák a že rodnú Oravu mohol nazývať svojím domovom:

Tu som sa zrodil,
jak si to dedo prial,
a preto Slovák som, kto by mi zazlieval?
A preto svoju zem,
dedinu, horu, lúčinu,
otčinu
milujem.

(Chlapec som spod Tatier)

V jeho tvorbe je tiež výrazné jeho silné katolícke cítenie a oddanosť Bohu a nebesiam:

Blúdil som za šťastím,
neznal som radosti,
nepôjdem za vášňou,
Pán Boh ma pohostí.
…Neresť je ako had,
plazí sa zo siatin,
ľútosťou plný som,
k Bohu sa navrátim.

(Návrat)