Rozhliadnime sa okolo seba, ponorme sa mysľou a srdcom hlboko do našej každodennosti a následne sami sebe položme otázky:

Je toto svet, po ktorom som tak túžil? Je to tá utopistická idea, ktorú som vždy chcel zažiť a prežiť naplno? Je toto svet, do ktorého chcem priviesť svoje deti, potomkov, ktorí budú nosiť v krvi ducha našich predkov? Je to to miesto, kde sa cítim slobodný, kde ma môj duch vedie k veľkoleposti? Je môj spôsob obživy to, čo ma skutočne vnútorne napĺňa, čo mi dodáva esenciu života? Čo som vlastne od života očakával a čo s časom, ktorý mi bol daný? Naplnil som očakávania, ktoré sa odo mňa žiadali? A čo smrť? Som pripravený čeliť nevyhnutnému? Verím v niečo „po“ – keď sa ľudský údel naplní, keď duch opustí hmotu, keď hlina pochová schránku z mäsa a kostí, ktorá slúžila ako príbytok duše? Čo je teda zmyslom môjho života, čo ho skutočne utvára, čo ho formuje do podoby, akú má dnes? Čo ho degraduje a čo povznáša?

Niektoré otázky by sa určite dali položiť inak, ale taktiež by sa dali ďalej rozvetviť. Možno by mnohí povedali, že je to klišé – večne sa opakujúce otázky o zmysle bytia človeka. Veď človek si už od počiatku vekov kladie otázky o svojom údele, o dôvode, prečo sme tu, či o tom, kto vlastne sme.

Naprieč históriou si človek na mnohé z nich odpovedal, odpovede sa však často líšili v závislosti od konkrétnej doby a jej charakteristických čŕt, ktoré formovali myslenie ľudí a ich pohľad na svet – od prvopočiatkov, keď si ľudia blesk nevysvetľovali ako fyzikálny jav, ale ako Diove, Thorove či Perúnove zbrane, cez kresťanský stredovek, až po novovek s pokročilou technológiou a odpoveďami takmer na každú otázku.

Je potrebné sa však zamyslieť, či tieto odpovede zodpovedali aj určitému hodnotovému rámcu. Sú teda aj v dnešnej dobe odpovede na tieto otázky hodnotné? Majú fundamentálny základ v cnostiach?

Ťažko tu môžeme rátať s kladnou odpoveďou, keď kontinuitu s tradicionalistickými hodnotami prerušili marxistické idey, keď sa systematicky likviduje prepojenie s duchom našich predkov, keď sme si vedomí dramatickej skutočnosti, že myšlienka veľkej Európy dnes predstavuje len prázdnu ekonomickú formu bez kultúrnej identity, bez skutočného povedomia o svojej tradícii. To však nesmie slúžiť ako výhovorka pre súčasné dejinné obdobie, pre cyklus, ktorým dnes prechádzame. Keby sa všetci národní velikáni, veľké európske a svetové historické osobnosti vyhovárali na „nepriazeň osudu“ či nevyhovujúcu politickú a náboženskú klímu, kde by sme teraz boli my? Rozdelení medzi iné krajiny, možno úplne zaniknutí.

Preto si položme otázku: Čo je tou ideou so silným obsahom a celistvou formou, ktorá nám dokáže poskytnúť zmysluplné odpovede na večné otázky?

Naša identita sa ukrýva v pote a krvi našich predkov, krvi, ktorá koluje v našich žilách a volá po prebudení sily ducha, ktorý chce naplniť svoj účel, hrdo sa prihlásiť: „SOM SLOVÁK, SOM EURÓPAN, ja som potomok predkov, ktorí bojovali za naše národy – silné a hrdé! Ja som ten, kto má právo na svoju zem! Ja som ten, kto právom žiada opätovné nastolenie európskeho tradicionalizmu!“

Pretože v nás je sila vzoprieť sa chaosu modernizmu, postaviť sa so vztýčenou hlavou a šabľou v ruke proti liberálnej demokracii, ktorá z homogénnej civilizácie urobila atomizované štáty bez vlastnej identity či skutočnej suverenity. Z civilizácie, ktorá formovala svet, písala dejiny, bola javiskom úspechov a pádov sa stala vydrancovaná, chátrajúca stodola, z ktorej pomaly opadávajú aj posledné oporné trámy.

Preto je najvyššou prioritou, stavebným kameňom, ktorému je potrebné obetovať všetko, práve rodina ako základná organická jednotka národa. Práve rodina je dnes vystavená absolútnemu rozkladu. Stala sa z nej maloburžoázna inštitúcia determinovaná výhradne konformistickými či utilitárnymi faktormi, nehovoriac o zvrátenom ľudskom primitivizme, ktorý moderná forma rodiny zastrešuje. Tak sa z organického základného kameňa každého národa vytráca posvätné poslanie prenášania duchovného vplyvu, tradície a ideového odkazu z generácie na generáciu. Nahrádza ho nejasné pokračovanie kontinuity krvi dokonané promiskuitnými vzťahmi a bezbrehým moderným individualizmom, ktorý zapríčinil pád tradičného ponímania manželstiev a dal zelenú mnohým neprirodzenostiam.

Je preto na nás, aby sme svoje rodiny opäť vrátili do stavu prirodzeného rádu tradície. Pri zakladaní rodiny nesmieme podliehať pokusom integrovať rodinu do štruktúr, ktoré ju atomizujú a ktoré majú dekadentné tendencie. Novej generácii mladých ľudí je odmalička podsúvaná liberálna propaganda, ktorá ich učí, že sloboda znamená „oslobodiť sa od všetkého starého“, že rodičia by sa mali starať o svoje veci a keďže mladej generácii nerozumejú, nemajú právo zasahovať do života svojich detí. Presne to dáva predpoklad, aby z ich budúcich zväzkov vznikali vyššie spomenuté pseudorodiny, ktoré absentujú pravé hodnoty tradicionalizmu a sú tak rodinami len zo zotrvačnosti, kvôli konvenciám či kvôli praktickým výhodám. Je preto našou svätou povinnosťou vrátiť rodine tradičný charakter, postaviť ju na piedestál a obetovať jej všetko. To isté platí o novej generácii – našich deťoch a ich deťoch – udržiavať oheň v rodinnom kozube, vrátiť autoritu rodičom a pokračovať v odovzdávaní tradícií ducha a krvi, ukázať mládeži, že pred nimi stojí veľká idea, ktorá spočíva v jednote a sile európskych národov.

Naším zmyslom života, tou pravou esenciou je boj na dlhú trať, kedy musíme siahať na dno svojich síl a schopností. Sme malá skupina bojovníkov, ktorá je odhodlaná bojovať a neustúpiť aj na stratených pozíciách. Pokiaľ nepristúpime na kompromisy, pokiaľ sa nenecháme zviesť leskom zlata ani ničím, čo by viedlo k osobnému prospechu, naše svedectvo a odkaz zostanú cenné. Preto je potrebné opäť nadviazať na kontinuitu našich predkov a tak si splniť povinnosť uchovať a chrániť odkaz, ktorý nám zanechali. Duch volá po obrode, krv chce prúdiť v mladých žilách ďalšej generácie Slovákov.

Treba zničiť všetko to, čo patrilo včerajšiemu svetu, čo na zhnitých základoch postavilo vratké mosty spájajúce slabé myšlienky sekularizovaného sveta liberálnych demokratov a komunizmu, a nie ich umelo udržiavať pri živote. My sme zemetrasenie, ktoré zatrasie s dogmami sovietskymi a americkými. My sme nový základný kameň spoločnosti opierajúci sa o tradície predkov, ktoré prežívajú v našej krvi a nezlomenom duchovi, tradicionalizmus s nemennými, stálymi hodnotami a pevným rádom naprieč epochami dejín sveta. Pamätajme, nová Európa sa nezrodí z tých, čo v ňu neveria, ale z hrdých synov idei veľkej Európy.

Dokážeme teda v sebe nájsť plnohodnotné odpovede na večné otázky? Stotožnili sme sa s naším poslaním do poslednej kvapky krvi? Môžeme večer zaspávať s vedomím, že sme v ten deň urobili maximum pre našu spoločnú ideu?

Nakoniec sa zamyslime nad posledným problémom – a čo ja ako jedinec v spoločnosti? Vysporiadal som sa so svojím vlastným archetypom? Dal som formu chaosu, ktorý prebýva v mojom vnútri? Vzoprel som sa ľudskému údelu žitia v úzadí a večnom strachu? Porazil som svoje ego a skrotil v sebe zvieracie pudy? Pretože som to ja, ty, ona – jedinci, ktorí tvoria celok. Navzájom sa podporujeme a žijeme našou ideou. Malá vojna je svetská, to sú naše každodenné starosti. Veľká vojna sa však odohráva v našom vnútri, tá, ktorá nás formuje a tak prostredníctvom nášho tela duch tradície vstupuje do spoločnosti.

Ako si teda odpovieme?